Afričania sú talentovaní ľudia, potrebujú len dobré vzory a tak by sme mali k nim aj pristupovať – hovorí misionár Božieho Slova, otec Jacek Gniadek v rozhovore s Pawłom Kotom.

Paweł Kot: Stáva sa často, že sa Afričan prvýkrát stretne s kresťanskou vierou?

Otec Jacek Gniadek: Je ťažké nájsť v Afrike niekoho, kto nepočul o Kristovi. Je to prevažne kresťanský kontinent, hoci tu, samozrejme, žije aj veľa moslimov. V afrických krajinách, ktoré som navštívil, som nestretol človeka, ktorý by neveril v Boha. Nie sú tam žiadni ateisti ani agnostici. Sú tam ľudia, ktorí veria. Je to pre nich také prirodzené ako vzduch a dýchanie. Boh je ich stvoriteľ, je ich Otec a sú stvorení na Jeho obraz a podobu. Tieto veci sú pre nich veľmi zrejmé. Preto by sa dalo povedať, že úloha misionára je trochu zjednodušená. Ide o to, ako byť svedkom Krista.

Aká je teda najväčšia výzva pre katolíckeho misionára v Afrike?

Otec Jacek Gniadek: Najväčším problémom je tu prístup k Eucharistii. Ako ukázať, že v tomto ohľade je rozdiel medzi katolíckou Cirkvou a protestantskými komunitami. Že my, katolíci, veríme, že Pán Ježiš je skutočne prítomný v Eucharistii. Na jednej strane tomu Afričania veria, na druhej však môžu ísť v nedeľu na protestantskú bohoslužbu a nevidieť žiadny rozdiel. Toto je najväčšia výzva pre katolíckeho misionára v Afrike – ako im ukázať Eucharistiu a skutočnú prítomnosť Krista v podobe chleba a vína. Samozrejme, hovorím o väčšine, pretože pre skupinu oddaných a uvedomelých katolíkov je Eucharistia ústredným referenčným bodom v ich živote.

Možno povedať, že protestantom sa v misiách v Afrike darí lepšie?

Otec Jacek Gniadek: Existuje tam skutočne nespočetné množstvo protestantských komunít. Existujú tzv. nezávislé africké cirkvi. Sú to komunity formované v protestantskom duchu okolo vodcu a Sväté písmo sa interpretuje v závislosti od vodcu danej skupiny. Nemajú žiadny centrálny systém, žiadne magistérium. Sú ich tisíce; stovky sa objavia do roka. Nasledujúci rok sa objavia opäť nové… Je to pre nich jednoduchšie ako pre katolíkov v tom, že je v tom všetkom viac „spontánnosti“ a to pravdepodobne vyhovuje africkej mentalite viac ako to, že tu sú veci organizované, že máme pevne stanovenú liturgiu, že existuje rozvrh, ktorý treba dodržiavať atď. Napríklad modlitby veriacich čítané z papiera ich veľmi neoslovujú. Uprednostňujú spontánnu modlitbu…

Chodia katolíci v Afrike do kostola len v nedeľu?

Otec Jacek Gniadek: Nie, nielen v nedeľu. Máme niečo, čo sa nazýva primárne komunity. Ľudia prídu na omšu a popoludní sa opäť stretnú a rozjímajú nad Svätým písmom. Napríklad v Zambii musí každý člen katolíckej Cirkvi patriť do nejakej skupiny. Existujú rôzne organizácie pre ženy, pre mužov – sv. Jozefa, sv. Anny. Je ich mnoho. V mojej farnosti bolo viac ako 10 takýchto organizácií. Boli tam aj dve alebo tri mládežnícke organizácie. Nestačí byť len priemerným členom farnosti; každý si musí vybrať organizáciu, ktorá sa stretáva raz týždenne. Týchto stretnutí je veľmi veľa. V primárnych komunitách meditujú nad Svätým písmom – pripravujú sa na nedeľu, pretože vopred analyzujú evanjelium. Takže prichádzajú pripravení na sv. omšu. A netrpezlivo očakávajú, ako bude Slovo interpretované kňazom v kázni. Nie je to len sv. omša – je okolo nej veľa ďalších vecí, ktoré môžu katolíkov v Poľsku (či u nás, na Slovensku, pozn. red.) prekvapiť, ale mali by sa z nich poučiť – nie je to len jedna omša týždenne. Je to celá séria rôznych stretnutí na rôznych úrovniach, čo umožňuje vytvorenie spoločenstva založeného na viere.

Aká bola spolupráca s miestnymi svetskými autoritami? Aký je ich postoj k náboženstvu?

Otec Jacek Gniadek: V krajinách, kde som bol, neexistuje prenasledovanie na základe náboženstva. Dalo by sa povedať, že Cirkev je v privilegovanej situácii, pretože všetci sa modlia, chodia do kostola a nikto nebojuje proti Cirkvi. A to je zaujímavé: nikto proti Cirkvi nebojuje, a ona sa rozvíja. U nás je to tak, že máme tiež náboženskú slobodu, a niekedy si myslíme, že v (socialistickej) Poľskej ľudovej republike, kde táto sloboda nebola, bolo lepšie. V mnohých afrických krajinách je náboženská sloboda a Cirkev sa rozvíja. Možno sa teda zamyslieť nad tým, prečo je to tam tak a u nás inak.

Čo si myslíte, že sa deje?

Otec Jacek Gniadek: Prvá vec, ktorá mi napadne, je, že v Poľsku a Európe sme príliš závislí od štátu. Máme náboženskú slobodu, ale sme finančne závislí od štátu. Dôchodkový systém nie je kapitálový, ale funguje tak, že jedna generácia pracuje pre ďalšiu, čo vedie k demografickej kríze. Keď deti môjho suseda budú pracovať pre mňa, načo by som mal mať deti? Podobne je to aj v Cirkvi. Keby sme v rehoľnom spoločenstve museli závisieť od nových členov, ktorí k nám prídu, a nie od dôchodkového systému či cirkevného fondu, pracovali by sme usilovnejšie a efektívnejšie. To má zrejme vplyv na to, že chýbajú povolania a že pretrváva kríza. A v Zambii, v Afrike, sú ľudia závislí od vlastnej práce. Dostávajú veľmi málo od štátu, ale aj veľmi málo štátu dávajú – dane sú nízke.

To znamená, že neexistuje žiadna demografická kríza ani kríza v Cirkvi. Ľudia majú väčšiu ekonomickú slobodu napriek chudobe, ktorá tam pramení z niečoho iného. Je to dôsledok nášho chybného prístupu k Afrike. Pretože Afrike pomáhame tým, že posielame peniaze, ktoré pomíňa elita; nedostanú sa k bežným ľuďom. Navyše spôsobujú množstvo škody tým, že robia tieto krajiny závislými od pomoci a robia ich menej kreatívnymi a konkurencieschopnými. Nie sú podnikateľské, pretože žijú z peňazí prúdiacich z Európy. To je veľmi deštruktívne pre ich ekonomiky.

Hovoríte o medzištátnej pomoci, ale čo charitatívne aktivity? Dávajú väčší zmysel?

Otec Jacek Gniadek: Áno, pokiaľ ide o pomoc zdola nahor. Pomoc zhora nadol nikdy nebude účinná. To je plytvanie peniazmi vo veľkom meradle a škodí. Zambijský ekonóm Dambisa Moyo píše o tom, ako naozaj pomôcť Afrike: Nepomáhajte im! Obchodujte s nimi, podnikajte s nimi. Skrátka, správajte sa k nim ako k partnerom, nie ako k ľuďom, ktorí si nevedia rady. Pretože Afričania sú schopní ľudia; len potrebujú mať dobré vzory a tak by smeli k nim pristupovať. Predovšetkým by sme mali zrušiť colnú ochranu na našej európskej strane a začať obchodovať s Afrikou, namiesto toho, aby sme im dávali percento HDP. Pretože sa cítime vinní, že stav afrických krajín je dôsledkom ich bývalých kolónií. Je najvyšší čas, aby sme sa k nim správali dôstojne, ako k racionálnym a slobodným jednotlivcom. Potom bude svet vyzerať inak.Ďakujem za rozhovor.